Zhmotnenie pastierskej kultúry
a čaro ovčiarskej expozície
Iveta Zuzkinová – etnologička a Jiři Přibyl – konzervátor
apríl 2021
Pani Ivetka Zuskinová je významnou polyhistorkou, ktorá sa podrobne venuje pastierstvu a ovčiarstvu na Liptove. Pastierska kultúra je pre ňu fenomén, a vášeň, ktorú pre túto tému v sebe má je priam nákazlivá. Spolu s pánom Jiří Přibylom sa podieľali na vzniku jedinečnej podkrovnej ovčiarskej expozície, ktorá vás prenesie v čase a priestore.
Pani Zuskinová, ste významnou etnologičkou. Čo sa pod týmto pojmom rozumie?
Ako etnológ som celú svoju pracovnú činnosť venovala práci v múzeu, štúdiu ľudovej kultúry, ktorá je veľmi rôznorodá a zaujímavá. V určitej etape môjho života som sa venovala určitým formám tejto kultúry. A v jednom z týchto období som sa ponorila do výskumu a štúdií a neskôr aj publikácií z oblasti salašníctva a ovčiarstva.
Je náročné zhmotniť 500 rokov v podobe príbehov ľudí spojených s ovčiarstvom pod jednu strechu?
Ani by som nepovedala, že ťažké, skôr je náročnejšie túto kultúru prezentovať. My sme však mali a stále máme to šťastie, že pastierstvo bolo a je živé. Mala som možnosť stretnúť sa s reálnymi ľuďmi. Boli to ovčiari, ktorí žili na salašoch a ručne dojili. Dnes sa už ručne dojí menej, aj ovce častokrát už nenocujú na košiaroch ako kedysi, ale v objektoch, farmách, družstvách. Práca ovčiara je už dnes moderná, avšak ich kultúra sa našťastie stále uchovala.
Existovala škola bačovská? Je ovčiarstvo fundovaná téma?
Áno, bola špecializovaná bačovská škola pri výskumnom ústave v Trenčíne. Tu sa napríklad bačovia z jednoduchých rodín chodili cez zimu učiť, aby sa vedeli starať o zvieratá a učili sa mliekarenstvu. Dalo by sa povedať, že celá pastierska kultúra ako celok je fundovaná téma, a zastrešuje pod sebou aj ovčiarstvo a salašníctvo.
Aké sú prejavy pastierskej kultúry?
Sú to rôzne artefakty ako napríklad opasok, košele, krpce, či valašky. Opasok si mnohokrát ani na noc dole nedávali, keďže im dával silu a chránil ich brušnú a krížovú časť pred vetrom a chladom. Hlavným znakom však bola pastierska kapsa, ktorú mali len ovčiari. Podľa nej aj ľudia v dedine vedeli hneď rozoznať, kto je na salaši bača, valach alebo zástupca.
Aké osobnosti boli a sú bačovia?
Museli to byť predovšetkým mocní a odhodlaní chlapi. Ťažko fyzicky pracovali, prikrývali sa len dekou, poprípade kusom svojho odevu. Celú noc si museli udržiavať oheň, a keď sa v noci niečo stalo, napríklad keď salaš napadli vlci, či iná dravá zver, niekedy dokonca aj pašeráci, či zbojníci, museli hneď vstať a pustiť sa do akcie. Boli to tiež chlapi veľmi zdraví, ktorí robili na salaši mnohokrát od útleho až do veľmi vysokého veku.
Bačom sa veľakrát hovorilo, že sú to vedomci a vidomci. Niekedy sa im pripisovali až nadprirodzené schopnosti. Museli poznať prírodu, vedieť sa postarať o ovce a vedieť ošetriť aj seba, pretože mnohokrát boli na salašoch sami od jari do jesene.
Pán Přibyl, múzeum nie je miesto, ktoré bežných mladých ľudí láka, Ovčiarske múzeum je však natoľko unikátne, že očarí hádam každého človeka, čím to je?
Táto expozícia vás doslova prenesie v čase, priblíži, ako ľudia z tejto dobe žili.
Nachádza sa v historickej budove, ktorá zdanlivo nesúvisí s touto témou. Avšak práve umiestnením v podkroví s komínmi a pieckami sa tam vytvorila skvelá priestorová atmosféra pre prezentáciu tejto expozície. Nájdete tu prezentáciu odievania bačov s predmetmi dennej potreby, používaných pri práci na salaši. Tradičná koliba s jej vybavením je tiež ďalším skvostom. Rovnako pútavá je výzdoba v podobe predmetov používaných pri spracovaní mlieka, či odevov a materiálov.
Pre mňa je hlavným unikátom možnosť spojenia fotografickej dokumentácie so skutočnými ľuďmi. Sú to tí, ktorí obetovali svoj život práci na salaši, dlhoroční bačovia a ich pomocníci zvečnení na pôvodných fotografiách.
Výstavu zakončujú hudobné nástroje – husličky, gajdy, pastierske trúby, ale pre mňa sú hlavným hudobným prvkom ovčiarov jednoznačne zvonce, ktoré tu máme. Tie reálne nosili generácie oviec, o ktoré sa starali pokolenia tvrdo pracujúcich ľudí. Mladí návštevníci múzea majú možnosť si na ne zazvoniť a na ich hlas určite nezabudnú a pochopia ako je potrebné pokračovať v zachovávaní týchto tradícií.
Čím je pre vás budova Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku špecifická?
Špecifickosť je už v jej samotnej histórií, ktorou prešla. Zapísala sa do dejín, či už ako soľný sklad alebo meďný úrad, aj sídlo prefekta Komorského likavsko-hrádockého panstva. Predstava úradnej a správnej budovy s priestormi, kde vysokí kráľovskí úradníci plnili svoje povinnosti a poslanie, sa odráža v celom interiéri, ale aj v jej strohej a účelnej architektúre. Nachádza sa v bezprostrednej blízkosti rieky Váh, ktorá bola významnou dopravnou a obchodnou vodnou cestou transportu materiálu a tovaru na pltiach.
Súčasnosť spočíva hlavne v obsahovej náplni výstavy, ktoré tieto krásne priestory napĺňajú. Cez históriu soľnej cesty, úradov, až po prezentáciu čipky a jej využití, či skoro zabudnutého remesla modrotlače a v podkroví inštalovanou expozíciou ovčiarstva.
Je niečo na čo ste v rámci rekonštrukcie hrdý?
V prvom rade na to, že sa podarila úplná rekonštrukcia. Realizovala sa na etapy, prvé poschodie podkrovie, prízemie. O to je výsledok cennejší. Jej hlavným úspechom je objav maliarskej výzdoby miestností, konkrétne nástropných malieb. Niektoré priestory sa podarilo zreštaurovať komplexne. Vďaka patrí množstvu ľudí, ktorí sa na rekonštrukcii podieľali: dodávatelia, reštaurátori, pracovníci múzea, sponzori a ruku k dielu priložili aj mladí ľudia, študenti drevárskeho učilišťa. Myslím, že sa výsledok tejto práce oplatí vidieť.