Vodopády, lávky, reťaze, tiesňavy, kamenné bloky, jaskyne, priepaste, hĺbkové pohľady. Pomedzi to sa vinie chodník. Všetko nasvedčuje tomu, že sa nachádzame v Slovenskom raji. Zdanie však klame. Všetky tieto krásy zhutnene ponúka aj jedna z bočných dolín v Nízkych Tatrách. Vchádzame do doliny Vyvieranie, kde na krátkom úseku zažijeme všetky vyššie menované zázraky prírody.

Po zeleno značkovanom chodníku prejdeme popri jaskyni Vyvieranie, kde na pozadí zachytíme šum vody, aj keď dolina je v tejto časti doliny po väčšinu roka suchá. Po ľavej strane sa nachádza jeden z vchodov do jaskyne Mieru. Vskutku impozantný vstup do tiesňavy.

Najbližšiu hodinu viac či menej strmého výstupu nám budú robiť spoločnosť drevené mostíky, v ťažko schodných miestach máme po ruke reťaze. Vyššie v doline sa postupne pridáva prepadávajúci sa potok. Paprade a inverzia rastlinných pásiem sú typickým znakom rokliny. Za každou zákrutou sa vynorí nová skala, mostík a reťaz. Tento kolobeh sa zopakuje niekoľkokrát.

Dolina sa dvíha čoraz strmšie a my opúšťame jej dno. Zo serpentín sledujeme väčšie či menšie vodopády. Záver doliny má charakter úplnej divočiny, strmina kam sa len pozrieme. Preto vcelku prekvapí, keď sa po niekoľkých minútach chodník narovná a my v jemne modelovanom teréne prichádzame do Iľanovského sedla.

Smerovník v sedle ponúka viaceré možnosti pokračovania, naše putovanie nás však nasmeruje k Machnatému. Do sedla Machnaté pokračujeme cik cakmi v miernom stúpaní v tôni rozvoľňujúcich sa stromov na hranici lesa. Práve tento krehký ekosystém lemuje bralné rady, popod ktoré nás čaká cesta už o chvíľu. Vychutnávame čaro čiastkových výhľadov predovšetkým na sever, kde tu a tam presvitajú oba konce Liptovského Mikuláša a samozrejme klasická silueta Západných a Vysokých Tatier.

Ak sme sa nazdávali, že príroda nám už vydala všetky svoje poklady, modro značkovaný chodník zo sedla nás presvedčí o opaku. Na magickej hranici 1500 metrov nad morom v „klasicky“ naukladaných súvrstviach vápenca nás potešil letecký pohľad, tentokrát smerom na juh. Hlavný hrebeň Nízkych Tatier vypĺňa tento obzor a hlboko pod nami sa rozprestiera plastická mapa Demänovskej doliny, teda jej vrchnej časti. Zostup k Demänovskej jaskyni slobody predstavuje chodník s azda najväčším počtom serpentín na takom krátkom úseku. Miestami sa nám z toho až točí hlava, hovoríme si s úsmevom v momente ako prichádzame k objektom pri hlavnom vstupe do jaskyne. Odtiaľ nás už čaká len zostup po náučnom chodníku k parkovisku, čím uzatvárame ďalší nádherný okruh, vďaka ktorému sme spoznali krásy odbočiek Demänovskej doliny.

Autor: Ján Sokolský