Panská hoľa a Doštianka z Liptovskej Tepličky

Aj keď kalendárne leto už začalo a teploty v južných okresoch atakujú 30-tku, v úzkych dolinách pred Liptovskou Tepličkou teplomer ukazuje ráno 2,5 °C. Po príchode do dediny smerujem auto intuitívne na horný koniec, kde sa nachádza väčšie parkovisko (zjavne vo výstavbe) pod lyžiarskym strediskom. Najkratšia cesta hore vedie turistickou značkou celkom strmou roklinou napravo od lyžiarskeho svahu. Výstup je dosť príkry, no našťastie krátky a v chladnom rannom vzduchu to nie je zlé.

Zanedlho sa terén začína vyrovnávať a rozširovať do rozľahlých lúk. To sa dostávam k rázcestníku sedlo pod Doštiankou. Miesto je to malebné, v tejto výške je teraz jar vo svojej najkrajšej podobe, jasnozelené lúky sú doslova obsypané kvietkami. Smerom na juh sa začína dvíhať spomínaný chrbát končiaci Panskou hoľou. Na jeho vrchole si hovie menší lesík, ktorý budem musieť obísť, no to až potom.

Pohľad smeruje na opačnú stranu na sever, kde sa lúka dvíha podstatne miernejšie k pahorku, ktorý dal celému sedlu meno, k Doštianke. Spoza jej klesajúcej pravej strany vykukuje niekoľko tatranských vrcholov, čo je jasný povel k malej odbočke tým smerom. Neďaleko rázcestníka sa nachádza ešte jedno pekné miestečko. Trojica stromov na lúke s jednoduchým dreveným krížom a lavičkou nasmerovanými práve k vrcholkom Tatier priam vyzýva sadnúť si a oddýchnuť. Značenie na rozľahlých lúkach je prirodzene problematické, orientácia v teréne však nie je vôbec zložitá. V tráve je viditeľne vyjazdená cesta a vždy sa dá ísť krížom cez lúku.

Doštianka (Doštianky)

Z vrcholu Doštianky sa otvárajú krásne výhľady, malú zachádzku sa v každom prípade oplatí urobiť. Najprv pohľad späť, ukazuje v plnej kráse sedlo pod Doštiankou, nad ním chrbát Panskej hole a to všetko olemované na ľavej strane Kráľovohoľskými Tatrami. Ešte sú stále v hnedej farbe, na jar ešte len čakajú. No a severnému obzoru dominujú Vysoké Tatry. Na toto sa dá pozerať veľmi dlho. Vidieť je tiež celé Západné Tatry, ale ich podhorie predsa len zakrýva blízky terén a stromy. Mimochodom charakter túry jasne naznačuje, že výhľady budú takmer nepretržité, meniť sa bude len perspektíva. To bude viesť k trochu monotónnejšej fotogalérii, ale tak zase krásnych pohľadov na našu prírodnú dominantu nie je nikdy dosť.

Kochajúc sa výhľadom rozhodujem sa zájsť ešte kúsok ďalej a preskúmať neďaleký vrchol s kótou 1277. Jednak preto, že podľa inej mapy sa práve ten volá Doštianka (tiež Čiapka), ale hlavne preto, že je vyšší a na vrchole odlesnený. Zakrátko som tam, no zarastajúce rúbanisko pôsobí značne nevábne oproti malebným zeleným lúkam „prvej Doštianky“. Výhľad na Vysoké Tatry je obmedzený cez lesný priesek, výhľad na Nízke Tatry ponúka o čosi lepšiu perspektívu, no celkove sa zachádzka neoplatí.

Mierim naspäť do sedla. Pri zostupe je prehľadne vidieť, ktorými dvomi spôsobmi sa dá ísť na Panskú hoľu. Buď napravo krásnou dolinkou, ktorá sa postupne dvíha až k vrcholku Smrečiny, alebo naľavo, popod vleky vyjsť hore na chrbát. Keďže je celkom pekná viditeľnosť, ide sa vrchom. Takže som naspäť pri kríži a strmo sa dvíhajúci chrbát začína cesta traverzovať smerom hore doľava. Výhľady na Vysoké Tatry s neustále sa meniacou perspektívou ma sprevádzajú celý čas. Najväčší problém je určiť, ktorý je najkrajší, a tak technika dostáva zabrať.

Nad vlekom

Onedlho sa dostávam k prvému negatívu trasy, ktorým je lyžiarsky vlek. V nádhernej prírode pôsobia stožiare a laná rušivo. Za vlekom sa cesta dvíha viac-menej stredom chrbáta a putovanie je to veru parádne, zelené horské lúky spestrené jednotlivými aj skupinovými ihličnanmi a sprevádzané neprestajne sa rozširujúcim obzorom. Národný park ako sa patrí. Do výhľadu sa dostáva Kozí kameň, kde sa nápad ísť na Panskú hoľu definitívne upiekol.

Na hrane jedného trochu strmšieho stúpania, medzi skupinkami stromov, niekde okolo nadmorskej výšky 1300 m si dávam ďalšiu dlhšiu fotopauzu, pretože výhľad za to naozaj stojí. Ako na dlani mám pod sebou pasienky v okolí sedla pod Doštiankou, pred sebou impozantné Tatry a napravo od nich Kozie chrbty. Trávnatá cestička ešte chvíľu stúpa, až sa dostáva ku skupinke stromov na pravej strane, ktoré by mohli byť malým lesíkom. Pár z nich priamo na ceste postupne zakryje výhľad na Tatry, čo paradoxne vítam. Neustále otáčanie sa dozadu určite neprospieva a konečne sa dá ísť rovno za nosom. Niekde v tomto mieste sa na pravom obzore v medzere medzi kopcami na chvíľu ukážu Ďumbier a Chopok.

Smrečiny

Po pár metroch sa terén začína prvýkrát mierne zvažovať a cesta vchádza do niečoho, čo by sa dalo nazvať vnútrozemie chrbta Panskej hole. Trasa z chrbta schádza nižšie na bočnú lúku, vedie v podstate vodorovne. Smreky napravo zakrývajú vrchol Smrečín a naľavo sa ukazuje celá najvyššia časť hrebeňa Kráľovohoľských Tatier. Tu mi takmer spod nôh vystrelí líška a famóznym šprintom bez jediného obzretia trieli k stromom.

Keď sa cesta začne opäť dvíhať, nachádzame sa pri odbočke na Smrečiny, ktorá mieri ostro doprava. Poznávacím znamením je poľovnícky posed. Na vrchol Smrečín je to len kúsok, tak sa tam vyberám na prieskum. Je to plochý, mierne vyvýšený pahorok na hlavnom chrbáte masívu Panskej hole. Porastený je malebným, riedkym smrekovým porastom, čo mu dáva takmer charakter parku. Opäť, národný park v najkrajšej podobe, na rozdiel od holorubov skoro na každej hore naokolo. Navyše smerom na sever k Tatrám celkom strmo klesá do dolinky, ktorá vedie naspäť až k sedlu pod Doštiankou, čím sa otvárajú ďalšie úchvatné pohľady na Tatry. Aj keď uznávam, že doslova inflácia výhľadov na Tatry na tejto túre značne redukuje počiatočné nadšenie.

Po krátkej prestávke v tieni smreka s fantastickým rozhľadom sa vraciam naspäť k posedu. Tu sa ukazuje druhá nevýhoda verzie trasy chrbtom. Asi 300-metrový úsek je treba prejsť dvakrát. Výstup dolinkou priamo na Smrečiny je o tento úsek kratší. Z lúky dvíhajúcej sa pri posede sa otvárajú výhľady aj západným smerom, kde sa zreteľne dajú určiť dve dominanty Nízkych Tatier – bližšia Veľká Vápenica a trochu ďalej Veľký bok.

Obsadená Panská hoľa

Nasleduje posledný kratučký pokles, odkiaľ sa naplno ukazuje záverečný úsek túry, ktorým je rozľahlá horná lúka a čiastočne zalesnený samotný vrchol Panskej hole na jej konci v ľavej časti. Počas výstupu si všímam pracovný ruch pod vrcholom. Po ceste, kadiaľ vedie značka, tam premáva traktor hore-dole. Tak sa radšej držím stredu lúky a mierim rovno k rozpadávajúcemu sa posedu, ktorý si tu musí pripadať ako Aifelovka. Celý čas od rána ma všade na lúkach sprevádza kvietkovaný koberec, ale tu sú miesta doslova posiate jarnými kvetmi. Od posedu vystúpim ešte pár výškových metrov smerom k vrcholu, ten je však z troch strán obrastený smrekmi a výhľad bude len na západ. Navyše je tam veľká ohrada s dobytkom a mohutný brechot psa mi uľahčuje rozhodnutie pre dnešok vrchol vynechať. Kruhový výhľad okolo mňa je aj tak impozantnejší.

Som vo výške 1410 – 1412 m a okolité hole sa javia tak blízko. Zdá sa, že Orlová a Bartková na juhu sú na dohodenie kameňom, no a na Veľkú Vápenicu by som hádam zabehol za hodinku. Zato vyholené hory Nízkych Tatier dávajú na frak názvu národný park. Tatranská zubatá pílka od Baranca po Lomnický štít, či od Babiek po Skalné vráta je dnes značne opozeraná, no celkove je aj napriek plochosti Panskej hole odtiaľ parádny pohľad do okolitej krajiny. Nebyť poludňajšieho júnového slnka, obedňajšiu prestávku volím tu. Takto sa ale kúsok vraciam do jediného tieňa k dispozícii naokolo, ktorý vrhá chátrajúci posed. Pofukuje tu čerstvý, až chladivý vetrík, ktorý dokáže spoľahlivo zamaskovať intenzitu slnečných lúčov. Tak si doprajem krátky výhľadový obed a keďže dnes ma ešte čakajú nejaké povinnosti, trielim najkratšou cestou dole do Liptovskej Tepličky.

Veľkou výhodou spiatočnej trasy je, že panorámu Tatier má človek neustále pred očami, no pohľadom som pre dnešok nabažený. Dole na parkovisku si ešte pár minút podebatím s miestnym bačom, pričom pobavene pozorujem, ako sa polovica jeho čriedy ovečiek snaží natlačiť do jediného tieňa na okolí.(www.hiking.sk)

Miesto štartu: 48.976594, 20.100634

V obci sa nachádzajú bezplatné parkoviská.

Z Liptovského Mikuláša vlakom alebo autobusom do Popradu alebo Štrby a odtiaľ autobusom do obce Liptovská Teplička. – cestovný poriadok 

V obci Liptovská Teplička sa nachádza viacero ubytovacích zariadení, ktoré ponúkajú ubytovanie. Možnosti stravovania sú zabezpečené, či už v lete alebo v zime, v penziónoch, reštauráciách alebo bufetoch s občerstvením.