Potulky Liptovským Jánom

Všetko sa to začalo prázdnym šľachtickým gruntom Petra VI. Svätojánskeho (1590). Jeho syn, Gašpar III. Svätojánsky, na ňom postavil pôvodnú kúriu, do ktorej sa následne aj odsťahoval.

Majetok si po jeho smrti mali rozdeliť jeho štyria synovia – po deľbe sa kúria dostala do rúk dvoch z nich – Jánovi X. Svätojánskemu a Michalovi VIII. Svätojánskemu.

Kúria neskôr dostala meno „Adamovszka“ podľa vnuka Michala VIII. Svätojánskeho, Adama V. Svätojánskeho. Adamov syn, Gabriel IV. Svätojánsky, pravdepodobne nechal prestavať kúriu na kaštieľ.

Kaštieľ sa dostal do rúk príbuzného – Gabriela XIII. Svätojánskeho, zdedil ho jeho syn, Eugen I. Svätojánsky, ktorý sa narodil a aj zomrel v Liptovskom Jáne.

Po roku 1948 je vo vlastníctve obce a slúži ako kultúrny dom.

Okolo kaštieľa sa rozprestieral pekný ovocný sad s mierne mineralizovanou studňou. V minulosti kolovali chýry, že z kaštieľa vedie podzemná chodba ku hradisku Hrádok, ktorá slúžila ako úniková chodba pred vpádom Turkov a Tatárov.

Dávno potom, v roku 2016, sa konala veľká rekonštrukcia a z chátrajúceho kaštieľa sa stalo prosperujúce Kultúrne centrum s informačným centrom. Konávajú sa tu divadelné predstavenia a iné akcie, ktoré zabávajú a spájajú jánskych občanov.

Už od začiatku 13. storočia sa spomína postavená kaplnka na vyvýšenom mieste, kde bola neskôr modlitebňa. Vyše sto rokov po zaniknutí Nitrianskeho kniežatstva bol na tomto mieste postavený kostol.

O vzniku stavby kostola jestvujú dve mienky. V cirkevnom písomnom doklade sa hovorí, že ho postavili nábožní veriaci občania. V iných historických materiáloch, že ho dal postaviť sám kráľ. Kostol bol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi, podľa toho dostala obec aj názov Svätý Ján.

Bohatší grófi, zemania a ľudia z lepších rodín boli pochovávaní v krypte vybudovanej pod kostolom. Vstup do krypty je pred oltárom a uzavretý kamenným poklopom. Krypta bola naposledy otvorená v roku 1913 na základe žiadosti rímsko-katolíckeho farára. Telá mŕtvych po otvorení boli skoro neporušené akoby zabalzamované – pripisuje sa to účinkom siričitej minerálnej vody, ktorá sa v týchto miestach nachádza.

V kostole sa nachádza aj vzácna socha Madony na hlavnom oltári z roku 1470, ktorý bol prestavaný v rok 1735 (ide o krížový oltár ukrižovania). V roku 1823 bol do kostola prevezený starý organ z Okoličného – táto cenná starožitná pamiatka je aj zapísaná v zozname kultúrnych pamiatok.

V roku 2019 začala kompletná rekonštrukcia, počas ktorej bolo objavené kamenné pastofórium, čo pamiatkový úrad SR označil za Objav roka. V roku 2023 vyhral kostol prestížne ocenenie Fénix – Cena nadácie SPP za najvyšší počet hlasov získaných v internetovom hlasovaní verejnosti o najkrajšiu obnovenú pamiatku. Kostol získal aj ocenenie „Fénix – Kultúrna pamiatka roka“ za komplexnú obnovu objektu národnej kultúrnej pamiatky.

Pôvodným stavebníkom kúrie bol zakladateľ Žigmundovej línie – Žigmund I. Svätojánsky. Postavil ju na prázdnom mieste zdedenom po otcovi Štefanovi III. Svätojánskom. Miesto mu pripadlo ako synovský diel.

Neskôr si Michal X. Svätojánsky nechal postaviť na tomto pozemku, ktorý získal po vymretí priamych potomkov Žigmunda I., kaštieľ. Jeho syn Ladislav VI. Svätojánsky sa v roku 1693 stal grófom. Táto grófska vetva vymrela už Ladislavovým synom, grófom Jozefom II. Svätojánskym.

Jozef II. Svätojánsky však kaštieľ predal alebo postúpil príbuznému Františkovi VII. Svätojánskemu. V jeho časoch sa kaštieľ označoval ako „horný kaštieľ“, v 18. storočí ho nechal barokovo prestavať za 300 zlatých. Mal dvoch mladších bratov, Michala XVIII. Svätojánskeho a Vlka II. Svätojánskeho. Bratia využili to, že ich brat sa ako liptovský podžupan zúčastnil krajského snemu šľachticov v Bratislave (1728), obsadili kaštieľ a majetky si rozdelili bez jeho účasti.

„Horný kaštieľ“ pripadol Michalovi, keď sa František vrátil zo snemu, bratia ho nechceli do vlastného kaštieľa pustiť. Zašlo to až do takej miery, že musela zakročiť stolica, aby sa neposlušní bratia vzdali svojich nárokov.

Je zjavné, že kaštieľ nebol určený predovšetkým na bývanie. V priebehu rokov tu sídlilo kasíno a budova sa využívala na  zábavné účely, panské svadby a bály. Neskoršie ho vlastnila židovská obec, od roku 1914 bol kaštieľ majetkom občanov Jána Kubovčíka a Čúrneho.

Väčšinu poschodia zaberá sála s dreveným stropom, kde niekedy bola židovská modlitebňa, v priľahlých miestnostiach židovská škola. Konávali sa tu obecné zhromaždenia, v rokoch 1918-1957 ochotníci využívali priestor pre divadelné predstavenia.

V súčasnosti kaštieľ slúži na individuálnu rekreáciu.

Prvá zmienka o kúrií sa v prameňoch traduje 28. septembra 1762. Vtedy sa Ladislav XIV. Svätojánsky, ktorý sa v kúrii narodil, dal na protest proti svojej tútorke Anne Gönciovej. Anna totiž tútorkou zostala neoprávnene, aj napriek tomu, že sa po smrti svojho manžela druhý raz vydala. Zabrala si pre seba celú kúriu aj s priliehajúcimi pozemkami a využívala aj vo svoj prospech, nemysliac pritom na blaho jej zvereného Ladislava.

Klasicisticky kúriu upravili bratia Karol X. Svätojánsky, Mikuláš XVII. Svätojánsky, Ladislav XXVIII. Svätojánsky a Jozef XXIV. starší Svätojánsky. Prestavbu kúrie a vybudovanie kúpeľnej budovy venovali bratia pamiatke svojej zosnulej matky Ilony Zerdahelyiovej. Spoločne sa zhodli na tom, že by mala stará kúria slúžiť na kúpeľné účely.

V roku 1860 patrila kúria Jozefovi XXIV. staršiemu Svätojánskemu, ktorý sa zaslúžil sa o rozvoj Vysokých Tatier. Rodovú vetvu pre vymretím zachránil adopciou svojho nemanželského syna Jozefa Klimu.

Jozef Svätojánsky starší objekty kúpeľov prispôsobil – do bazénov sa voda dopravovala za pomoci dreveného potrubia zo studne vybudovanej nad dedinou.

Okolo komplexu sa rozprestiera park so starými lipami. Majitelia si kaštieľ udržali až do roku 1945, kedy bol znárodnený. Momentálne v budove sídli špeciálna základná škola.

Keďže evanjelický kostol pôvodne v Liptovskom Jáne nebol, veriaci chodili do vzdialených kostolov do Paludze a niektorí do Hýb. Hlavne na výročité sviatky chodili na vozoch, ale aj pešo, a to väčšinou iba v priaznivom počasí.

V čase víťazstva cisárskych vojsk nastali ťažké chvíle prenasledovania evanjelikov. Vrcholilo to súdnym procesom proti evanjelickým kňazom a učiteľom v roku 1673.

Pod kostol, faru a evanjelickú školu dostala cirkev pozemky od rodiny Szentivanyiovcov, ktorý sa stali patrónom novozaloženej evanjelickej cirkvi. Základný kameň bol položený v októbri 1783, kostol dostavali za dva roky. Náklady boli vyčíslené na 1944 zlatých a 46 grajciarov.

Piateho októbra roku 1907 o ôsmej hodine večer vznikol v obci veľký požiar, ktorý trval až do rána. Kostol žiaľ ľahol popolom, zachrániť sa podarilo len krstiteľnicu, čiernu zástavu a pozlátený kalich z roku 1706. Požiar vypukol v jednom z rodinných domov u Dúbravcov stojacom blízko drevenej evanjelickej školy. Od neho sa chytila škola a od nej kostol spolu s farou. Požiar bol založený úmyselne. Podpaľačom mal byť Ján R., ktorý bol prichytený vojenskou hliadkou. Ako spolupáchatelia boli označení krčmár J. M. a evanjelický farár Samuel P. Ich sa usvedčiť však nepodarilo, tak boli prepustení.

Veriaci občania sa rozhodli postaviť nový kostol. Zvyšky starého kostola boli prestavané v rokoch 1907 – 1909 podľa projektov Juraja Kossuta z Popradu.

O veľa rokov neskôr v roku 2001 až 2002 začali v evanjelickom zbore prebiehať rôzne spory a nezhody. Narušila sa dobre rozbiehajúca sa spolupráca a celkovo prosperujúca činnosť. Situácia sa však onedlho zase vrátila do poriadku a služby Božie v Evanjelickom kostole majú svojich pravidelných návštevníkov.

Na pozemku pravdepodobne stála kúria Mikuláša II. Svätojánskeho. On ju rozdelil medzi svojich synov. Okolo kúrie sa rozprestierala ovocná a okrasná záhrada, polia a ku kúrií patril aj mlyn ležiaci pri potoku Štiavnica.

Renesančný kaštieľ stál až na konci 16. storočia, jeho stavebníkom bol asi Gašpar VII. Svätojánsky. Pravdepodobne sa tu narodil aj profesor Martin I. Svätojánsky, jedna z najvýznamnejších osobností Uhorska v 17. storočí.

Kaštieľ prezývali aj „dolný kaštieľ Nižni dwuor“ a zo začiatku 18. storočia patril trom synom Vlka I. Svätojánskeho. Z nich dvaja, Michal XVIII. Svätojánsky a Vlk II. Svätojánsky, kaštieľ zdedili.

V kaštieli sa na prízemí nachádzajú dve veľké haly, ktoré slúžili pre stretnutia členov rodu pri dôležitých rozhodnutiach pri spoločnej správe majetkov. V drevených nosníkoch na poschodí sú vysunuté dve strieľne, ktoré v minulosti plnili funkciu obranných veží proti nepriateľským Turkom a Tatárom.

Po dlhé roky patril kaštieľ do majetkového vlastníctva občanom. Svoju zaužívanú prezývku „Špilberk“ (rovnako sa volá väznica v Brne) dostal od školákov, ktorí chodili na základnú evanjelickú školu.

Peter XI. Svätojánsky si po smrti predkov delil majetok so svojimi bratmi – Pavlom IV. Svätojánskym a Matejom II. Svätojánskym. Získal prázdny pozemok, kde si postavil svoju kúriu. Rovno vedľa už vtedy stála najstaršia kúria Blažejovej hlavnej línie rodu. Táto kúria sa neskôr stala Némešovsko-Bárnovským Kaštieľom a nad kamenným nadpražím je umiestnený erb rodu Svätojánskych.
Po Petrovom skone vlastnil kúriu jeho syn Mihal XIV. Svätojánsky, ktorý v roku 1690 prepadol vedľajšiu kúriu (Némešovsko-Bárnovský kaštieľ). V tom čase patrila otcovmu bratovi Matejovi II.
Neskôr kúriu zdedil Michalov najstarší syn Alexander IV. Svätojánsky. Alexandrov vnuk, Karol VIII. Svätojánsky nechal starú kúriu prestavať v klasicistickom štýle. Karol bol otcom Jozefa XXVI. mladšieho Svätojánskeho.
Oproti kúrií kedysi stála drevená stavba spolu s ďalšími dvomi drevenými budovami, ktoré boli súčasťou hospodárskeho dvora.
Východná časť budovy bola určená na reprezentačné účely, západná na bývanie. Na začiatku 20. storočia došlo k značnej devastácií vnútorného pôdorysu, keď sa do objektu nasťahovalo niekoľko rodín (Mlynčekovci, Šmidovci, …). Do prednej časti bol umiestnený obchod – potravinové družstvo.
V roku 2023 prebehla rekonštrukcia prednej fasády, počas ktorej boli nájdené pôvodné nápisy bývalého obchodu.

Stavebníkom pôvodnej kúrie na mieste kaštieľa bol Ján X. Svätojánsky (1699), druhý zo synov Gašpara VIII. Svätojánskeho. Pri deľbe majetku po otcovi mu pripadla otcova „dolná kúria“. Otcovu kúriu nechal bratovi a on sa presťahoval do svojej.

Kúria následne prešla do rúk najmladšieho syna Jána X. Svätojánskeho – Juraja II. Svätojánskeho. Jurajov pravnuk, Štefan XXIV. Svätojánsky bol iniciátorom klasicistickej prestavby starej renesančnej kúrie na moderný kaštieľ.

Mária Svätojánska, dcéra Štefana XXIV. Svätojánskeho, zdedila kaštieľ po otcovi a vydala sa za Eduarda I. Podturnianskeho, podľa ktorého kaštieľ nesie názov.

Neskoršie kaštieľ odkúpil Jozef Ceklár, prerobil ho na hotel, ktorý bol po druhej svetovej vojne znárodnený. Sídlila tu učňovská škola, po nej odborné osobitné učilište. V roku 2002 bol vrátený Lýdií Ceklárovej-Chlebovej.

Kaštieľ v minulosti niesol názvy Hotel Ďumbier, Hotel Bernard, momentálne ho majitelia premenovali na „Svätojánsky kaštieľ“ a ešte vždy slúži ako hotel pre návštevníkov Liptovského Jána.