Ako prova lode vybieha do Liptovskej kotliny jej pyramídovitý masív. Miesto pomyselnej zástavy vrchol zdobí kríž. Silueta kopca je nezameniteľná a jasne viditeľná z mnohých miest Liptova od Ružomberka až po Liptovský Mikuláš. Tak ako je na ňu výhľad z kotliny, vie sa aj hora odmeniť kruhovým výhľadom z vrcholu. Reč je o vrchu Siná. Stačí priemerná kondička a výstup do tohto vzácneho zákutia liptovskej prírody zvládnete aj vy. Ale, samozrejme ide o vysoký kopec, na ktorý sa dostanete prechodom roklinou, popod skalné mestá a spoločníkom vám budú aj reťaze. Preto výstupovú výstroj netreba ani v tomto prípade podceniť.

Hneď nástup do dolinky dáva tušiť, do akého sveta vstupujeme. Po žltej značke štartujeme pri rázcestníku Demänovská jaskyňa slobody a pri odbočení z cesty doprava nás vítajú obrie hrnce. Krasové útvary, pôsobenie vody, erózia, jednoducho základy geológie grátis vám príroda na tejto túre ponúka zabalene v atraktívnej forme.

Stúpanie je spočiatku rovnomerné v hlbokej dolinke. Nudiť sa však nebudete, strmšie výšvihy pre vás zabezpečili lanami, ktoré sú dobrými pomocníkmi v časoch dažďov, pri snehovej pokrývke a samozrejme spestrením trasy pre deti.

Po zahrievacej polhodinke sa vám nad hlavami čoraz mení svet. Totiž okrem početných vývratov, ktoré obchádzame sa dostávame bližšie k skalným rozsadlinám, kamenným solitérom, ale celým bralným radom s príznačným liptovským názvom Radovô. Neživý a predsa atraktívny svet bielych či sivých vápencov si tu môžete doslova ohmatať. Siná už z času na čas presvitá ešte trochu vysoko ponad stromy.

Serpentínami pomedzi korene stromov prichádzame do sedla Sinej, odbočíme doprava po významovej značke a opäť sa ocitneme v inej krajine. Nadmorskou výškou poznačený les čoraz viac redne. Pred nami sa otvárajú lúčnaté vrcholové priestory, ktoré sú pre Sinú charakteristické a z diaľky viditeľné.

Výstup sa nezmierňuje prakticky ani v záverečnej fáze, vypomôžu retiazky, ale zvládneme to, keďže finále poskytuje očarujúci kruh pohorí, ktorý defiluje v takomto zložení len z tohto bodu. Drevený dvojkríž a vrcholová kniha sú neklamným znakom, že sme v cieli. Pristavme sa pri výhľade – začneme Babou horou na poľskej hranici, nasleduje Veľký Choč, za ním nad dolinou Váhu Chleb a Kriváň (ten malofatranský), Malinné Brdo, Smrekovica, smerom na juh hlavný hrebeň Nízkych Tatier s Chopkom a Derešmi, oproti stojaca Krakova hoľa, Kriváň (ten tatranský), Poludnica, celé južné svahy Západných Tatier a napokon Prosečné. Pod nami samozrejme dominantné vodné dielo Liptovská Mara.

Na vrchole by sme vydržali aj hodinu, ale je čas na zostup. Po chvíli nás obklopí všeobjímajúci les a v nás ožívajú dojmy z vrcholovej pyramídy, ktorá má možno svojho dvojníka v podobe Rakytova vo Veľkej Fatre. Pri turistike nie je opatrnosti nikdy nazvyš, obzvlášť to platí pri zostupe. Nie je to inak ani tentoraz, hlina premiešaná s drobnými skalkami v kombinácii so strminou je živnou pôdou pre pošmyknutie a od toho nie je ďaleko k úrazu. Treba na to pamätať aj pri schádzaní zo sedla Sinej do doliny k Radovému potoku, ktorý si síce veselo skáče so skaly na skalu, ale človek takýto obraz napodobí len s ťažkosťami. Pomedzi lesné húštiny s podrastom papradí a machov schádzame k Demänovskej jaskyni slobody. S Demänovskou dolinou sa lúčime konštatovaním, že aj jej bočné odnože majú svoje (často dobre skryté) čaro.

Autor: Ján Sokolský