Važec

… Na samom konci Liptova, odkiaľ už na začiatok vidno nebolo a nebývalo ani za jasného slnečna, pútnici sa vždy obzerali, aby si zapamätali a do očú vniesli čarokrásny obraz divej prírody, v ktorej sa človek ešte len pripravoval zapísať do vôd, lúk a vrcholcov svojim dielom. A neboli to zavše pútnici hocijakí, často vzdelaní a múdri cestovatelia, ktorí napriek návyku vypisovať a odovzdávať tak svoje vedomosti iným, oddávali sa až s prekvapujúcou radosťou útrapám ciest, nekonečného sa kolísania na chrbtoch zvierat, nepohodlia s vetrom naporúdzi. Na ich putovaniach ich často prekvapilo čo-to nezvyčajné, dobrodružné a niekedy aj nebezpečné, ale tým viac ich to lákalo, priťahovalo a stalo sa, že aj meno z toho pre miesto povstalo. Inak to nebolo ani v prípade kraja Liptova z tej strany, kde slnko vstáva a odkiaľ najprv ľudí pozdravuje. To bolo tak…

Zmyslel si kráľ ktorýsi, alebo tam panovník hodnosť inú užíval, ale už zabudli sme časom, ktorý to bol a ktorý príkaz vydal na najdlhšiu z ciest proti slnečnému svitu, proti zlatým paprštekom, o ktorých si myslel, že zo zázračného kovu svoj pôvod odvodzujú a do svojej moci ho zajať chcel. Nie menej ako tri výpravy sa nevrátili, chýru o nich nebolo, ani jeden z pútnikov domov cestu nenašiel. Keď sa už piata na púť pripravovala, predsa sa jeden z tej predchádzajúcej, štvrtej, ubiedený prinavrátil a kým ho choroba cestovateľov – vyčerpanie – skvárila, stačil iba jedno slovo preriecť. To slovo v cudzej reči znelo ako varovný výkrik, ako naliehavá výzva k rozumu a nejeden paholok si ho s okúzlením na výprave piatej opakoval ako pieseň rajskú.

Vagus, vagus… šepkali si komoni a iní sluhovia, lebo netušili, že význam je bludný. To iba vodcovia premúdri vedeli a chápali, že predchádzajúcim panovníkom bádatelia určení, kdesi zablúdiť museli a do času sa prepadli. Ostražito skúmali každý krok, každú novú hrudu či kameň na cestách, všetkého sa báli a výprava tak najmenej dvojnásobným utrpením sa stala. Putovali rok, dva aj tretí sa ku koncu prikláňal, keď dorazili až na sám okraj krajiny, o ktorej vedeli, že ju Liptovom menujú. Predný jazdec z nevedomosti niekoľkokrát okúzľujúce slovko hlasno zvolal, kým z poslednej liptovskej osady vyšli, a hora mu ho vrátila s ozvenou, aj domáci svoje, Varúj! pridávali. Posledný okol v dedine putujúci minuli, a kým sa Slnko so zemou po tri razy pozdravilo, stáli opäť na tom istom mieste, blúdili v kruhu, nie nepodobnému tomu, ktorý starý hrnčiar krútil a poháre vyrábal u nich doma. Až teraz pochopili, čo im posledný zachránený zo štvrtej výpravy kráľovskej povedať chcel, pred čím ich varoval a do akého zajatia padli.

Povyše dediny, ktorú Vagusom nazvali a neskôr sa Važcom stala, im domáci mokraď Priepadlá ukázali. Najskôr tu sa ich predchodcovia prepadli, prekročiac okraj Važca a blúdiacimi sa stali. Na Priepadlách kedysi malá osada bývala, aj tá sa do zeme vnorila a dodnes sa tu voda a čas strácajú bez ľudskej vedomosti. Nie je to chýrne pre dedinu Važec, byť medzníkom medzi pútnikom a blúdiacim, preto nechuť k tejto legende porodila iné vysvetlenie o pôvode mena Važec, odvolávajúc sa na rieku Váh a jeho zdrobneninu, alebo na „ zvažujúcu sa zem liptovskú od dediny k spánku slnečnému“.
Dnes už ťažko rozsúdime, ktorá legenda k pravde bližšie je.