Veža kostola Panny Márie

Z najstaršej etapy pochádzajú zvyšky základov pôvodného kostola, odkryté v interiéri lode. Rámcovo ich možno zaradiť do obdobia pred rokom 1200, pravdepodobne až na prelom 11. a 12. st. Nápadná je časová zhoda stavby kostola so vznikom prvého stredovekého opevneného hrádku na vrchole Havránku. Kostol mal od samého začiatku dôležitú úlohu v budovanej sieti liptovských kresťanských stredísk. Od 13. storočia je s ním spojené sídlo liptovského vicearchidiakonátu ako centra správy rozširujúcej sa siete liptovských fár. Pred rokom 1300 kostol prestavali, rozšírili a nanovo vyzdobili. Na západnej strane pribudla veža, interiér zaklenula krížová a lomená klenba. Pravdepodobne vtedy ho obohnali priekopou a palisádovým valom. Po vzniku samostatnej Liptovskej stolice kostolu v Mare pribudla ďalšia úloha. Do kostola a do stavieb vedľa neho, postavených pre tieto potreby prichádzali liptovskí šľachtici na úradné zasadnutia, aby tu riešili dôležité otázky správy Liptova. Predkladali svoje sťažnosti, navrhovali riešenia, tu prijímali uznesenia, záväzné pre celú stolicu. Bolo tu súdne miesto, nie náhodou sa práve tu zavŕšil osud dnes azda najznámejšieho stredovekého falšovateľa kráľovských donačných listín Jána Literáta z Madočian. Jedným z dôsledkov jeho nelegitimných aktivít bolo zasadnutie generálnej kongregácie liptovskej šľachty v r. 1391, na ktorom stanovená komisia určovala pravosť predložených dokladov. Tie, ktoré uznali za pravé, zapísali do špeciálneho zoznamu, ktorý dnes považujeme za najstarší úradne overený súpis majetkových pomerov na území Liptova ako celku. Dovtedajší zvyk evidoval majetok v rámci rodu.

Úlohu ochrany takéhoto dôležitého miesta plnil hrádok na Havránku. Pod kopcom, na ktorom stál kostol, vznikla osada, pomenovaná podľa patrocínia kostola Svätá Mara. Význam kostola a stavieb v jeho okolí vzrastal, čo sa prejavilo aj v jeho veľkorysej prestavbe na prelome 15. a 16.storočia. S postupom času však miesto prestalo spĺňať svetské požiadavky doby. Od osemdesiatych rokov 16.storočia sa stoličné zhromaždenia liptovskej šľachty už zvolávali do mestského prostredia Nemeckej Ľupče. Sem presťahovali aj stoličný archív, okolo roku 1677 sa administratívnosprávnym centrom Liptova stal definitívne Liptovský Mikuláš. Miesta správy Liptova, viditeľné z Havránku uzatvára pohľad na Ružomberok ako prirodzené centrum.Dolného Liptova. Jeho dominanty si pri pohľade zo stredovekého hrádku nemožno nevšimnúť.

V 16. storočí sa aj v Liptove udomácňovali reformačné myšlienky. Medzi významných podporovateľov reformácie patrili majitelia Likavského hradu. K tomuto panstvu prináležala časť marských pozemkov. Napriek mnohým sporom si majitelia Likavy udržali patronátne právo k svätomarskej farnosti. Na čele novovzniknutého Liptovského kontubernia už v r. 1569 stál senior – svätomarský farár Baltazár Duchoň. Illešháziovci, sídliaci na Likavskom hrade sa pričinili o vybavenie interiéru nanovo prestavaného kostola mobiliárom v duchu novej viery. Do rúk rímskokatolíckej cirkvi sa marský kostol vrátil po roku 1648, farár získal titul „prepošt“.

Posledné veľké stavebné zásahy boli uskutočnené v priebehu 17.storočia. Stavbu prestrešili, pristavali masívnu renesančnú vežu, zriadili ďalšiu kryptu. Tu pochované telá vhodné ovzdušie mumifikovalo.

Pri budovaní priehrady Liptovská Mara sa uvažovalo s tým, že vodná hladina vystúpi zhruba na úroveň kostola. Tlak vody a ďalšie s tým spojené okolnosti spôsobili, že stavbu na pôvodnom mieste nebolo možné zachovať. Po zvážení viacerých alternatív napokon v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline vybudovali jej vernú kopiu s použitím vybraných originálnych prvkov. Na pôvodnom mieste po náročných terénnych úpravách zostala iba veža a pôdorys kostola. Pripomínajú stavbu, ktorej venoval pozornosť Matej Bell vo svojich Noticiách, počas Malebnej cesty dolu Váhom sa pri nej pristavil Alojz Medňanský a po vlastných skúmaniach ju opísal Štefan Nikolaj Hýroš. Nie náhodou si ju vybral medzi veže, spájajúce časovo vzdialené historické obdobia liptovský básnik Ivan Laučík vo svojej poslednej básnickej zbierke, pre ktorú hľadal inšpiráciu a názov na Havránku.

Osamotená biela stavba sa týči k nebu na pokraji vodnej hladiny priehrady, ktorá na svojom dne úplne pochovala trinásť dedín. Každá z nich mala svoj život, kultúru, históriu. S budúcnosťou sa už nerátalo. Životy potomkov posledných obyvateľov Čemíc, Dechtár, Ráztok, Sokolčí, Paludze, Parižoviec, Liptovskej Sielnice, Nežitoviec, Zadiela, Liptovskej Mary, Vrbia, Sestrče už prebiehajú v novom prostredí. Výstavbou dnešnej dominanty Liptova boli priamo zasiahnuté mnohé ďalšie obce v širšom okolí. Za desaťročia od konca druhej svetovej vojny po definitívnu realizáciu plánov výstavby ľudia v tejto časti Liptova museli vyriešiť mnohé ťažké situácie, pred ktoré ich stavala každodenná realita. Plány a časové harmonogramy sa menili, vedomie nevyhnutnosti blízkej rozlúčky s rodným krajom, ktorý čoskoro nezvratne zmení svoju tvár sa stalo trvalou súčasťou ľudských osudov. Priehrada Liptovská Mara je dnes neoddeliteľnou súčasťou života krajiny a ľudí v Liptove.

Expozícia vo veži niekdajšieho svätomarského kostola návštevníkovi pripomína aj tieto súvislosti.